Peru, Bolivia, Brazilia - po stopach bajnych Inkov

Autor: Marian Vidra | 17.4.2015 o 7:17 | (upravené 10.11.2015 o 6:46) Karma článku: 6,99 | Prečítané:  784x

Tak a je to tu! Nas dlho ocakavany vylet do Juznej Ameriky sa zacina.                                        Veci pobalene, Goretexy naimpregnovane, zaklady Spanielciny v rekordne kratkom case nastudovane, neostava nam nic ine len vyrazit...  

Rio de Janeiro

Po 12-hodinovom lete z Frankfurtu do Rio de Janeiro sme sa uz nevedeli dockat kedy vypadneme z lietadla. Ranne Rio nas privitalo miernym teplotnym sokom s 30'C a nenormalnou vlhkostou vzduchu. Kedze sme mali pri prilete na Rio iba jeden den, rychlo sme zhodili vaky do uschovni na letisku a svihali do mesta omrknut aspon slavnu Copacabanu a trochu sa potarat po meste preslavenom sambou, futbalom a nadhernymi plazami. Cesta autobusom z letiska mala trvat asi hodinu ale po ceste sme vychytili zapchu takze nam trvalo skoro 2 hodiny kym sme sa dohrkali do centra. Este chvilka chodze a onedlho sme uz pocuvali sum mora na prebudzajucej sa Copacabane. Na vyhrievanie sa v polovici Marca na horucej plazi sa da velmi rychlo zvyknut...
Kedze sme mali este cely den pred sebou rozhodli sme sa navstivit aspon jednu z atrakcii, ktorou bola Cukrova homola. Zobrali sme bus z nedalekej zastavky a vyrazili smerom do Pao de Acucar, ktory je s modernou lanovkou startovacim bodom na druhy najznamejsi kopec (hned po Corcovade) - Cukrovu homolu. Cesta lanovkou netrva dlho a to co nas cakalo hore bola uplna pecka. Jeden z najkrajsich vyhladov aky sme kedy videli, cele Rio ako na dlani... Lanovkou su prepojene az 2 kopce (tym prvym je Morro da Urca a druha je uz spominana Cukrova homola) takze v cene su vlastne 2 jazdy hore a 2 dole. Z druheho kopca je este lepsi vyhlad, takze sa daju urobit pohladnicove fotky s Copacabanou, Ipanemou a Corcovadom, proste uplna nadhera... Po stromoch tu pobehuju male opice, ktore su zvyknute na krmenie od turistov o com sa presvedcila aj jedna Japonka. Nestacila ani poriadne vybrat banan z tasky a mala opica jej ho drzo vysklbla z ruky. Na tomto mieste by sa dal kludne stravit aj cely den ale pomaly sa zacalo stmievat a kedze sme mali pred sebou skory ranny let do Cusca cez Limu, bol najvyssi cas to pre dnesok zabalit.

Lima a Cusco

Budicek o 3:00, presun na letisko, vyzdvihnutie batoziny a ide sa... Skore vstavanie nie je nic pre nas takze let o 5:40 rano bol pre nas uplny zabijak ale zmakli sme to. Po 5 hodinach letu pristavame v hlavnom meste Peru. Cakali sme, ze oproti Riu tu bude chladnejsie ale Lima nas privitala este vacsim vypekom. Mali sme tu mat len 2 hodinovy stopover ale kedze v Cuscu bola burka tak nam let este o hodinu posunuli. Potom este 1,5 hodky v lietadle a pristavame v Cuscu. Berieme taxik s dvomi Spanielkami a za 15 minut sme v centre kedysi hlavneho mesta Inkskej civilizacie. Hned po zacekovani do hotela sme sa trochu najedli, osviezili a vyrazili do mesta. Kedze Cusco je vo vyske asi 3400m zacala na nas pomaly doliehat vyskova nemoc. Vela vody, nejaka cola alebo kavicka ale hlavne kokovy caj, na ktorom tu ficia domaci aj turisti a ste schopni fungovat aj takto vysoko... Mali sme z toho trochu obavy lebo sme o vyskovej nemoci citali vselico mozne ale zvladali sme to celkom v pohode, asi aj vdaka tomu, ze mame zlezenych zopar tatranskych a fatranskych konciarov... Pre horsie stavy tu vsak maju v hoteloch a restauraciach pripravene kyslikove bomby. Co i len mensie stupanie vsak hned pocitite tlakom v hlave a lapanim po dychu. Dobre je, ze pred Inka trailom na Machu Picchu mame v Cuscu 4 dni na aklimatizaciu, takze by sme mali byt v pohode. Vecerne Cusco nas hned dostalo. Historicke mestecko ma svojsky styl a nenormalne to tu zije... Vsetko hyri sytymi farbami, ktore Peruanci ocividne zboznuju a vidiet to najma na obleceni v obchodoch a mensich bazaroch, ktore su tu na kazdom rohu. Trochu sme vyhladli tak sme sa vybrali najst nejaku sympaticku restiku. Peruanska kuchyna zaziva v poslednych rokoch obrovsky boom po celom svete tak sme sa uz nevedeli dockat kedy ju ochutname. Nebudem vas tu nudit a opisovat co vsetko sme jedli ale jedlo je tu naozaj vynikajuce a za velmi dobre ceny. Prvy den v Cuscu uspesne za nami, tesime sa na dalsi...

Cusco

Dnes sme si trochu privstali aby sme sa pomaly dostali do rytmu so skorym vstavanim, ktore nas bude cakat na Inka traily a vyrazili sme do mesta. Za par minut sme boli na Plaza de Armas, hlavnom namesti Cusca. Pekne upravene namestie s mnozstvom obchodov, restauracii a kostolov je vzdy plne ludi a skoro kazdy den sa tu konaju oslavne sprievody a tance. Navstevu chramov odkladame na neskor a smerujeme do infocentra. Mlady chalan s perfektnou anglictinou nam dal sikovnu mapu a zopar dobrych tipov co vidiet. Pobrali sme sa teda najprv do znamej stvrte San Blas. Bohemska stvrt s malym namestim a fontanou je taka mensia kopia Parizskeho Montmartru. Zopar spiritualnych stankov so suvenirmi, muzeum, galeria a niekolko hipisakov predavajucich obrazy, naramky, oblecenie a vselijake bylinky. Nie je to daleko ale je tam mierne stupanie, ktore cloveka hned zadycha. Este sa budeme musiet trochu aklimatizovat aby si telo privyklo, ze nebude dostavat taky luxusny pridel kyslika ako v Europe... Na zotavenie sme zapadli do malickej cajovne, stiahli sme jeden caj a vyrazili smerom nahor na vyhliadku nad mestom. Opat strme stupanie ale netrvalo dlho a ocitli sme sa pri chrame Templo de San Cristobal odkial bol paradny vyhlad s celym Cuscom ako na dlani. Ked sme sa potom obzreli za sebou sme na nedalekom kopci zbadali bielu sochu Krista, trochu mensiu kopiu z Ria. Ten caj nas musel dobre nakopnut lebo sme sa rozhodli, ze aj ked je to vysoko tak tam vylezieme. Po par krokoch nam ale nebolo vsetko jedno a mysleli sme, ze to vzdame. Vystup na Rysy bol proti tomuto uplna balada. Slnko nenormalne pieklo a este k tomu vyslap po strmych schodoch v tejto nadmorskej vyske... Kazdych 5 minut sme rozdychavali, este stastie, ze sme mali so sebou dostatok vody... Napokon asi po 20 minutach sme to zmakli a boli sme radi lebo tam hore to fakt stalo zato. Mensia zahrada s rovnomerne vysadenymi stromami v strede ktorej sa vynima biela socha Krista. Vedla nej su postavene dalsie tri krize a atmosferu tohto miesta este dotvarali dve starsie peruanky v krojoch pasuce mlade lamy, ktore tu vsetci chovaju ako domace zvierata. Po chvili vrcholoveho oddychu sme sa vybrali naspat dole strmymi schodami ale to uz bola uplna pohodicka. Este sme sa trochu potarali po San Blase a vratili sa do stmievajuceho sa centra mesta. Potom uz nasledovala vecera v pravej peruanskej restauracii, ktoru nam odporucil jeden znamy a jedlo bolo naozaj vynikajuce. Uz chapem preco je peruanska kuchyna povazovana za jednu z najlepsich na svete. Vyskusajte a uvidite...

Cusco

Dnes sme sa rozhodli ist na obhliadku mesta so sprievodcom aby sme sa nieco dozvedeli aj o historii Cusca. Nas sprievodca Luis, student archeologie bol dost v obraze co sa tyka pamiatok a historie Inkskej kultury takze ta obhliadka mala naozaj stavu. Zacali sme na Plaza de Armas, ktorej dominuje katedrala, v ktorej sa nachadza znamy Da Vinciho obraz Posledna vecera ale trochu upravenym na peruansku historiu. Namiesto vina maju apostolovia v kalichoch peruansky hroznovy napoj a namiesto chleba jedia pecene morca Cuy - peruanske narodne jedlo. Potom sme sa vybrali ku chramu Templo de San Cristobal, pri ktorom sme uz boli vcera ale trasa viedla inymi ulickami. Odtial sme sa odviezli autobusom k bielej soche Krista a Inkskym ruinam pevnosti Sacsayhuaman, ktora bola vyznamnym duchovnym centrom Cusca. To co momentalne vidno je vraj asi len 20% z toho ake to bolo za cias Inkov. Vraj tam v tom case byvalo okolo 10.000 ludi takze tato pevnost musela byt obrovska. Jeden z najvacsich kamenov v tejto pevnosti vazi okolo 300 ton takze doteraz nikto nevie pochopit ako sa tam taketo tazke balvany dostali. Dalsou zastavkou bol obchod s oblecenim z alpaky kde sme sa obcerstvili cajom a  veduci nam potom vysvetlil sposob farbenia vlny a jej nasledne spracovanie az po finalny produkt. Odtial naspat autobusom ku chramu Templo de San Cristobal a potom peso dole druhou stranou do stvrti San Blas. Ako bonus nas Luis na zaver prekvapil gratis ochutnavkou Pisco sour, co je najoblubenejsi a najznamejsi peruansky alkoholicky drink. Paradne zakoncenie tejto obhliadky. Na zaver sme sa este vybrali do Muzea cokolady, ktore uz z dialky nenormalne dobre rozvanalo tak sme sa teda rozhodli nazriet dnu a dobre sme urobili.

Cusco

Nas pobyt v Cuscu sa pomaly chylil ku koncu a tak sme sa rozhodli, ze si posledny den urobime uplnu pohodovku. Rano sme zacali navratom do Muzea cokolady. Nieze by som bol nejaky velky fanusik cokolady ale uz ta vona nas dostala. Vstup je zdarma a hned pri vstupe nas odchytila jedna zo sprievodkyn, ktora nam vysvetlila, ze na 1.poschodi je historia a vyroba cokolady, ktoru si mame ist obzriet a potom sa vratit ku nej. Ona nam medzitym pripravila zopar cokoladovych vzoriek na ochutnanie. V zivote som nevidel tolko moznych kombinacii cokolady so vsetkymi moznymi druhmi ovocia aj zeleniny, orechov, chilli paprik a neviem coho este. Po nich nasledovali vselijake cokoladove likery opat s roznymi kombinaciami od vymyslu sveta, no nedajte si... Na zaver sme si este dali kavu, ktoru sme si vychutnali na modrom balkone s paradnym vyhladom na blizke namestie Plaza Regocijo. Po tomto sladkom zaciatku dna sme sa vybrali na trh Artesanal Mercado. Je to obrovska trznica so vsetkym moznym asi 15 minut peso z centra. Najdete tu uplne vsetko cez jedlo, ryby, syry, zeleninu, ovocie az po oblecenie ale za ovela nizsie ceny ako v centre. Pol dna uslo ako nic a tak sme sa pobrali naspat lebo vecer nas uz cakal brifing v agenture pred zajtrajsim odchodom na Inka trail. Nas sprievodca Orlando nam dal zakladne informacie ako bude 4-dnovy pochod po legendarnej ceste Inkov prebiehat a kedze cas odchodu bol nastaveny na 5:30, isli sme sa radsej rychlo zbalit a spat.

1.den - Inka trail

Budicek pred piatou, rychle nahodenie vakov a odchod. Na Plaza de San Pedro uz cakal autobus, ktory nas mal odviezt na miesto zaciatku treku. Cesta z Cusca trvala asi 2 hodky, pocas ktorych sme sa zastavili v jednej z miestnych komunit kde sme mali vydatne ranajky a na dalsej zastavke v Ollytayntambo sme este vyzdvihli zopar nosicov a pokracovali do maleho mestecka Piskakucho na 82km kde zacinal nas trek.
Nasa skupina pozostavala zo 16 ludi, vacsina Americanov, 1 Sved, 1 Nemec, 1 Anglican, 1 Spanielka, 2 Kanadanky a my dvaja pre nich z exotickeho Slovenska. Samozrejme, ze nam do papierov napisali Slovenia ale co uz...
Po prichode do Piskakucha sme si vyzdvihli batozinu, desiatu v balicku a vyrazili na pochod. Este jedno hromadne foto nasej skupiny so sprievodcami pri hlavnej tabuli Inka trailu a boli sme pri 1.checkpointe. Tam nam potvrdili papiere o vstupe do narodneho parku, skontrolovali pasy a potom sme uz konecne mohli prekrocit divoku rieku Urubambu cez most a zacat nas trek. Normalne som sa uz nevedel dockat kedy zacneme slapat do kopcov. Po asi hodine stupania nas cakala obcerstvovacia zastavka v dalsej z miestnych komunit, ktora vyzerala ako mala tropicka zahrada. Domaci nas uvitali cerstvym plodmi Tuna z nedalekych kaktusov, ktore su tu na kazdom kroku. Oranzove plody boli vynikajuce a chutili asi ako oranzovy melon. Presne toto sme potrebovali na osviezenie. Potom nasledoval asi 2-hodinovy vystup nadhernou krajinou obkolesenou vysokymi kopcami zatravnenymi az po vrch. Na konci tohto vystupu nas uz cakal obed. Na nasu 16-clennu skupinu pripadalo asi 20 ludi, ktori pozostavali z kuchara, jeho asistentov, nosicov a 3 sprievodcov. Teraz trochu k jedlu. Nechcem to tu nejako plamenisto opisovat ale to co nam kuchari pripravili pocas celeho 4-dnoveho treku bola uplna fantazia. Ti chlapi uplne carovali a nechapali sme odkial sa beru tie fantasticke jedla na stole pred nami. Obedy aj vecere sa vzdy zacinali teplou polievkou s quinoou, pokracovali roznymi avokadovymi salatmi a koncili hlavnymi chodmi ako alpaka, morcacina a rozne druhy masa s prilohami. Mali sme v skupine aj dvoch vegetarianov a pre nich pripravovali jedlo zvlast. Na pitie sme mali caje na travenie ako Muna caj alebo zelerovy caj. Proste paradny servis... Po obede sme este asi 2 hodiny pokracovali vo vystupe az kym sme dorazili do nasho prveho kempu Wayanana vo vyske 2600m. V kempe nas uz cakali rozlozene stany takze sme len vhupli do spacakov a prvy 8km den treku bol uspesne za nami.

2.den - Inka trail

Budicek 5:30, zbalenie veci a odchod. Dnes nas cakal narocny vystup s prevysenim vyse 1300m a prekonanim najvyssieho bodu celeho Inka trailu - Dead woman's pass vo vyske 4215m. Spociatku sa islo dobre ale so stupajucou vyskou uz bolo citit tlaky v hlave a aj dychanie uz bolo narocnejsie. Napokon sa nam to vsak vsetkym podarilo a na vrchole sme si v hustej hmle dopriali zasluzeny odpocinok. Potom uz nasledovalo len stupanie do doliny do nasho druheho kempu. Kedze ten sa nachadzal vo vyske asi 3600m bolo tam aj citelne chladnejsie. Tento vystup dal vsetkym poriadne zabrat takze aj inak vzdy hlucne a dobre naladene Americanky boli po tomto vystupe pekne zvadnute... Kuchari ako odmenu pre nas, ze sme to vsetci zmakli, pripravili specialny a musim povedat, ze vynikajuci caj s roznymi druhmi ovocia, ktory chutil asi ako nase varene vino. No a sprievodcovia zase pre zmenu zohnali po ceste chutny peruansky rum, takze sme si na dobru noc srkali vesely cajik... Najtazsi usek treku s najvyssim prevysenim a celkovou dlzkou 12km uspesne zvladnuty.

3.den - Inka trail

Budicek ako vzdy 5:30, ranajky a uz opat vyrazame strmo hore. Na tento den sme sa uz velmi tesili nielen kvoli tomu, ze sme boli coraz blizsie k Machu Picchu ale hlavne preto, ze tato cast prechadzala dazdovym pralesom s rozmanitou faunou a florou a mnozstvom Inkskych ruin. Ako nam bolo povedane odtialto zacinalo az 95% pochodu po originalnych Inkskych schodoch. Tato cast tury nebola taka strma ako ta vcerajsia ale bola najdlhsia (16km). Treti den Inka trailu patri medzi najoblubenejsie useky sprievodcov hlavne kvoli tomu, ze prechadza uz spominanym dazdovym pralesom. Hned ako sme do neho vstupili, sme pochopili preco. Clovek sa tu citi ako v dobrodruznom filme. Vsade naokolo su rozne druhy kvetov, hlavne orchidei a k tomu este vsetky mozne zvuky, zvierata, jaskyne, previsy a mach nad hlavami s neustale kvapkajucou vodou... Proste nadhera. Obed bol na vysokej vyhliadke kde sa paslo niekolko lam a po asi pol hodinovej sieste sme sa opat dali na pochod. Pred zotmenim sme dorazili do nasho posledneho kempu tesne pred vstupom do parku Machu Picchu a na zaver pochodu nam kuchari pripravili rozluckovu tortu. Potom sme sa uz pobrali spat lebo na druhy den nas cakalo este skorsie vstavanie.

4.den - Inka trail

Posledny den pochodu je najkratsi usek (7km) ale kvoli roznym obmedzeniam a aj kvoli tomu aby trekeri prisli ku vstupnej brane do Machu Picchu pred otvorenim, bolo treba vstat uz o 3:30 rano. Po asi hodinovom presune sme prisli k Brane slnka (Sun gate), ktora je oficialnym vstupom do Inkskeho mesta a odkial uz vidno samotne Machu Picchu. Bolo trochu zamracene a hned zrana sme vychytili aj mierny dazd ale po case sa mraky rozostupili a zacalo svietit slnko. Nato, ze sme boli este stale v dazdovom obdobi nam pocasie paradne vyslo. Az na tento posledny asi hodinovy dazd nam pocas celeho treku poriadne pieklo... Takze je to tu a konecne prichadzame na legendarne Machu Picchu. No, ako opisat nieco co sa ani opisat neda. Dobre teda, pokusim sa... Tu fotku sme uz vsetci videli aspon 100 krat ale to co vas caka ked Machu Picchu zbadate na vlastne oci po prvy krat, tak na to sa fakt neda pripravit. Niekto si povie, ze su to len stare ruiny jedneho mesta niekde vysoko v kopcoch ale ten pohlad na dokonale postavene mesto jednou z najvyspelejsich civilizacii aka kedy existovala, je uplne ohromujuci. Cela ta sceneria precizne opracovanych kamenov na domoch leziacich na syto zelenych terasach, v pozadi s majestatne stojacou horou Wayna Picchu je ako z rozpravky. Su urcite veci a miesta, ktore sa len tazko daju opisat a toto je jedno z nich. Treba to zazit a vidiet na vlastne oci. Po vybaveni formalit pri vstupe sme sa uz ponahlali do vnutra arealu kde nasledoval vyklad nasich sprievodcov o historii tohto Inkskeho mesta. Par ludi v nasej skupine malo vystup na Wayna Picchu zabukovany uz na dnes a ja som bol rad, ze sme to dali az na druhy den. Mali sme tak dostatok casu vsetko sa dozvediet a aj si toto historicke miesto poriadne obzriet. Mozem len potvrdit to o com som dovtedy len cital, ze vsetky kamene drzia na sebe bez akehokolvek spojiva co malo zamedzit rozpadu budovy pri castych zemetraseniach a taktiez mozem potvrdit aj to, ze vacsina kamenov je opracovanych tak dokonale, ze sa medzi ne nevmesti ani len steblo travy. Klobuk dole pred tym ako to Inkovia urobili... Ked sme si uz vsetko pochodili, vybrali sme sa az na samy vrch odkial viedla cesta k starobylemu Inkskemu mostu, ktory bol kedysi dalsim vstupom do Machu Picchu. Hned na vrchu sa k nam prihovoril starsi parik z Moravy, ked nas zacul rozpravat sa a bolo celkom fajn trochu si pokecat skoro v domacej reci. Pan s manzelkou sa tiez trochu tarali po svete a mali celkom slusne zbehane Peru aj Boliviu. Po rozluceni sme uz pokracovali k samotnemu mostu, ktory je vzdialeny asi 20 minut a je odtial uzasny vyhlad na cely kanon s huciacou Urubambou daleko dole. Potom sme sa vratili naspat a kedze sa blizil cas nasho posledneho obeda, zobrali sme si autobus dole do turistickeho mesta Aguas Calientes kde sme sa mali naposledy stretnut s celou nasou skupinou aj so sprievodcami. Cesta autobusom dole trva asi 20 minut ale stoji 12USD takze kto chce trochu usetrit moze to zliezt peso. Vedu tam strmsie schody peknou prirodou a za hodinu a pol ste v centre Aguas Calientes. Mesto je zname liecivymi termalnymi pramenmi a pobyt v nich najma po Inka traily vrele odporucam. Z namestia tam cesta trva asi 15 minut strmo hore popri mnozstve obchodov a restauracii. Vo vnutri je asi 10 bazenov s teplou az horucou vodou a kedze je to pod sirym nebom mate paradny vyhlad na okolite kopce. Behom sekundy som bol v plavkach a potom som sa uz len clapkal v teplej vode a snazil sa vstrebat vsetko to co sme v tento uzasny den zazili...

Vystup na Wayna Picchu - navrat do Cusca

Hned po ranajkach sme nasadli do autobusu a vyviezli sa klukatou cestou k Machu Picchu. Bolo fajn, ze sme si mohli cely areal este raz v klude pozriet a ako bonus k tomu bol aj vystup na Wayna Picchu. Pre tych, ktori nevedia je to ten vysoky kopec na fotke za samotnym mestom Machu Picchu. Ak sa tam niekedy vyberiete, odporucam tento vystup zabukovat v predstihu lebo maximalny pocet je limitovany na 200 ludi a vystupy su len dva za den. Nas vystup bol naplanovany na 7:00 a aj ked sme museli kvoli tomu skor vstavat, vobec nam to nevadilo lebo sme mali po nom este dost casu na Machu Picchu a mohli sme si prezriet aj ostatne casti, ktore sme vcera nestihli. Vystup na Wayna Picchu je zazitok sam o sebe. Po ceste sme opat videli rozne druhy orchidei, masozrave rastliny a dokona aj lesne jahody. Je to strmy vystup ale my dobre rozmakani z Inka trailu sme to zvladli asi za 40 minut. Cely cas sme isli v hmle a dufali, ze kym vyjdeme na vrchol sa ta hmla rozplynie. A tak aj bolo, po chvili cakania sa pocasie umudrilo a nam sa naskytol nadherny vyhlad na Machu Picchu tentoraz vsak z opacnej strany. Tento pohlad len tazko cloveka omrzi a keby to sprievodcovia na vrchole neregulovali a nenutili ludi pokracovat v ceste dalej tak tam sedime asi az doteraz... Pomaly sme teda boli nuteni zostupovat nadol ale zostup bol pohodovy takze sme na jednotlivych terasach mali dost casu vychutnavat si vsetko okolo. Po navrate do Machu Picchu sme sa opat vybrali poprezerat si niektore miesta, ktore sme vcera prebehli alebo nestihli pozriet. Blizil sa cas obeda a to znamenalo, ze sa nas pobyt na tomto magickom mieste chyli ku koncu. Vlak do Cusca sme mali buknuty na 16:43 ale rozhodli sme sa do Aguas Calientes vratit peso a trochu si tak predlzit nas trek. Po asi hodine a pol sme boli dole v meste, dali sme si rychly obed a pobrali sa na vlakovu stanicu. Modry vlak spolocnosti Perurail do Cusca je dalsim bonbonikom. Ma ciastocne preskleny strop takze pocas celej jazdy mate moznost sledovat okolite kopce a hory. Vlak je ozdobeny vselijakymi Inkskymi symbolmi a mapami a v cene listka je zahrnute aj obcerstvenie v podobe jedla a napojov. Cesta aj s dalsim pripojom nam do Cusca trvala asi 4 hodky ale celu sme ju prekecali s dvomi Americankami, ktore boli v nasej skupine na Inka traily a tak ako my aj oni sa rozhodli cely vylet si o jeden den predlzit. Vecerne Cusco nas privitalo vysvietenym namestim Plaza de Armas a aj ked sme sa uz tesili na vylet do Bolivie, z magickeho Peru sa nam vobec nechcelo odist.

Odchod z Cusca - prichod do Uyuni

Z Cusca do bolivijskeho hlavneho mesta La Pazu (mimochodom Bolivia asi ako jedina krajina ma dve hlavne mesta, La Paz a Sucre) sme prileteli na obed a napokon sme zistili ze nas poobedny 2x zmeneny let bol napokon zruseny a museli sme cakat na vecerny let do Uyuni. Taketo veci su v Juznej Amerike uplne bezne takze je dobre sa na to vopred pripravit a mat urcitu casovu rezervu. Do tretice vsetko dobre a po kratkom asi 45 minutovom lete pristavame v malom pustnom mestecku Uyuni. 3-dnovu turu na Jeepoch sme mali buknutu az na druhy den ale museli sme sa este dnes poponahlat do agentury vsetko potvrdit a zarezervovat. Nastastie komunikacia s nimi bola perfektna a este na letisku v La Paze nam potvrdili, ze na nas v office pockaju. Po prilete sme vsetko vybavili a mohli sa uz tesit na zajtrajsi vylet.

1.den pustneho tripu - Salar de Uyuni

Uyuni je v podstate male zaprasene pustne mesto ako z westernovych filmov a keby sa nenachadzalo pri najvacsej solnej pusti sveta Salar de Uyuni, tak o nom doteraz nikto nic nevie. Kedysi bolo zname tazobnym priemyslom ale dnes uz zije iba z turizmu. Do agentury sme prisli pred obedom, zbavili sa nepotrebnych veci a zvysok nalozili na "nasu" 4x4 Toyotu Landcruiser a vyrazili do puste. Salar de Uyuni je s rozlohou 10.000 km2 najvacsia solna pust na svete. Je 10x vacsia ako jazero Titicaca a uz to sa nam z lietadla zdalo ako mensie more. Nastastie vdaka pocetnym zrazkam je to obnovitelny zdroj a ako nam bolo povedane rocny prirastok soli je 1 cm, co sa moze zdat malo ale vzhladom k velkosti puste je to slusne cislo. Odhady hovoria, ze na pusti sa nachadza asi 10 miliard ton soli, z ktorej bolo doteraz vytazenych asi 25 tisic ton a keby mala Bolivia trochu lepsie vztahy s Chile a tym padom aj pristup k moru, urcite by bola najvacsim vyvozcom soli na svete. Nasou prvou zastavkou po kratkej jazde bol vlakovy cintorin. Je to miesto kde su pozostatky vlakov a vagonov, ktore tam ostali napospas osudu po skonceni s tazbou. Chvilu sme si tam zablbli, pofotili sa a odchod. Dalsou zastavkou bolo male solne mestecko Colchani, kde sa vytazena sol spracovava a bali a kde domaci predavaju vselijake vyrobky a suveniry zo soli ale aj oblecenie z alpaky. Po navsteve solnej fabriky uz nasledoval obed. Boli sme radi, ze sa pokracuje v nastupenom trende z Inka trailu lebo aj tu bolo jedlo  vynikajuce. Viac ako to ma vsak zajali priestory kde sme jedli. Velka miestnost, v ktorej bolo vsetko zo soli. Stol aj stolicky zo solnych kvadrov, prekryte malymi poduskami z koze alpaky a dokonca aj postele a steny boli vytvorene zo solnych kvadrov. Po obede nas uz cakal hlavny bod dnesneho dna, ktorym bol navsteva solnej puste. Najprv sme sa zastavili pri solnych kopcoch, ktore sa vytvaraju nahrnanim soli lopatami do kuzelovitych tvarov aby sa sol na slnku presusila. Dalej sme uz pokracovali do stredu puste kde boli vdaka teplemu a suchemu pocasiu vytvorene mnohouholnikove solne obrazce. Vsade iba biela sol, modra obloha a nic viac. Odtial sme potom pokracovali k znamemu solnemu hotelu, ktory kedysi sluzil aj na ubytovanie ale v sucasnosti je to uz len zastavka na obcerstvenie alebo na kupu suvenirov. Napriek tomu je to velmi zname a oblubene miesto, okolo ktoreho prejde kazda vyprava vratane minulorocneho Dakaru a su pri nom vlajky z celeho sveta. Neviem, ci ste videli vypravu Trabantov po Juznej Amerike ale ked tam boli tak prave slovenska vlajka tam chybala. Rozhodol som sa to napravit a odteraz uz tam hrdo veje aj nasa vlajka s nasimi menami. Dalsou zastavkou bol nedaleky ostrov kaktusov Isla Incahuasi. Samotny ostrov posobi dost bizarne ked si predstavite obrovsku solnu pust, v strede ktorej z nicoho nic vyrasta 24-hektarovy ostrov plny obrovskych kaktusov. Najvacsie z nich dorastaju az do vysky 15m. Paradne miesto na fotenie a oddych. Odtial sme uz pokracovali smerom na juh od Salaru, uzemim ktore lemovali hory a vulkany siahajuce az do vysky 6000m. Tesne pred zotmenim sme dorazili do hotela, ktory bol ako aj ten na obed cely zo soli a urcite aj vdaka tomu sa nam v nom dobre spalo.

2.den pustneho tripu - Laguny a vulkany

Skore vstavanie, na ktore sme si uz od Inka trailu zvykli bolo dnes este o hodinu skor ako zvycajne kvoli volbam. Bolivijske volby pripadli tentoraz na nedelu a kedze ich system vyzaduje 100% volicsku ucast a zakaz akejkolvek prace pocas volebneho dna, nasi soferi boli z toho trochu vystraseni. Bolo treba obist vsetky komunity a mestecka kde sa konali volby lebo inac by dostali vysoke pokuty. Uspesne sa nam podarilo vyhnut policii a vojakom, takze soferi si vydychli a my sme mohli dalej pokracovat v nasej vyprave. Tento den bol uplna pastva pre oci lebo tolko roznych farebnych kombinacii na kopcoch, kamenoch, jaskyniach, vulkanoch a lagunach sa len tak lahko nevidi... Zastavili sme sa asi pri 4 lagunach a pri 3 z nich sme zazreli aj zopar plameniakov. Vidiet ich takto nazivo vo volnej prirode ako sa krmia krevetami v horskych lagunach, bol naozaj zazitok. To sme vsak este nevedeli co nas caka neskor. Po kratkej jazde sme vstupili do parku kde sme si zakupili listky a pokracovali dalej v jazde. Ked sme konecne zastali, to co sa pred nami objavilo, nas uplne dostalo. Boli sme pri Laguna Colorada. Je to syto cervena, najznamejsia laguna v Bolivii, v ktorej su stovky plameniakov na pozadi ktorych sa v dialke vynimaju zasnezene pohoria a vulkany. Uplne ako z pohladnice. Dalej sa pokracovalo v jazde pozdlz hranice z Chile a aj ked som sa snazil ukecat nasho sofera Wascara aby sme nazreli aspon jednym kolesom do Chile, nedal sa zlomit. Nielen kvoli tomu, ze medzi Boliviou a Chile nie su najlepsie vztahy ale aj preto, ze sme mali dost nabity program. Dalsou zastavkou bol mensi park, ktoreho dominantou bol kamenny strom Rock tree, okolo ktoreho bolo viacero podobnych roztrusenych balvanov. Nedalo mi to a hned som na jeden z nich vyliezol. Dovtedy sme si mylne mysleli, ze Dead woman's pass z Inka trailu so svojimi 4215m bude najvyssi vrchol nasho vyletu po Juznej Amerike ale prave vtedy nam Wascar - nas sofer a sprievodca v jednej osobe povedal, ze sme vo vyske okolo 5000m, takze novy rekord prekonany. Dalsou kratkou zastavkou bol 7-farebny kopec na hranici s Chile a potom sme uz pokracovali k Sol de Manana gejzirom, ktore paradne dymia a vypustaju smradlavu siru. Su to vlastne obrovske otvory v zemi, ktore chrlia kudoly dymu a vedla nich su jazierka s bublotajucim bahnom. Uzasne prirodne divadlo... To uz bola posledna dnesna zastavka a hned ako sme sa pohli, sme dostali defekt. Boli sme uz asi len 20 minut jazdy od ubytovne ale taketo veci si clovek nevyberie. Vraveli sme si, ze to by sme uz dosli aj peso... Ale napokon nebolo treba lebo Wascar bol nielen scitany chlap nabity informaciami ale aj zrucny technik a koleso vymenil behom 15 minut. Spytal som sa ho ci nepotrebuje helfnut ale mal to pod palcom. Cisty profik... Napokon sme teda uspesne dorazili do ciela a po veceri nas cakal este jeden bonus. Asi 100m od nasho ubytka bol bazen s termalnym pramenom Aguas Termales. Hned ako sme sa najedli uz bola vonku tma, cize najlepsi cas na kupanie pod hviezdami. Pre mna je horsie ked je voda horuca ako studena a tato mala asi 35'C takze mi chvilu trvalo kym som si na taku horucu vodu zvykol. Kupat sa v Oktobri v studenej vode na Vodarenskej v Stiavnici mi nerobi problem ale takato vriaca voda uz ano. Absolutnou peckou celeho kupania bola vsak hviezdnata obloha nad nami. Doteraz som najjasnejsiu nocnu oblohu videl na ture na Borisove ale s tymto sa to vobec nedalo porovnat. Mesiac svietil ako vypocuvacia lampa a stredom celej oblohy ziarila mliecna draha s Velkym aj Malym vozom, Orionom a dalsimi suhvezdiami. Je mi jasne, ze to bolo aj kvoli tomu, ze sme boli daleko od akychkolvek svetiel, cize ziaden svetelny smog naokolo ale aj tak. No a popri tomto vesmirnom divadle ked sa clapkate v teplej vode nasi ceski partaci vytiahli domacu slivovicu... Co viac si mozte priat? Dnes sa bude spat ako v mede.

3.den pustneho tripu - Navrat do Uyuni

Posledny den nasho pustneho vyletu bol uz viac-menej len o navrate do Uyuni. Po ceste sme mali este asi dve zastavky. Tou prvou bola pust Salvadora Daliho s kamennymi formaciami, ktore pripominali niektore z jeho uletenych vyjavov a tou druhou bolo velmi fotogenicke zelene jazero Green lake. Po chvili jazdy sme zavitali do maleho pustneho mestecka kde nas cakal posledny obed. Bola to taka mensia osada s kostolom, malym namestim a skolou kde decka hrali futbal. Este par hodin hrkania sa prasnymi cestami a podvecer sme boli naspat v Uyuni. Tam nas cakala vecerna jazda autobusom do hlavneho mesta La Pazu. Cesta vacsinou trva okolo 10-12 hodin ale mali sme trochu obavy lebo niektori nasi partaci na tripe cestovali do Uyuni z La Pazu autobusom a kvoli niekolko hodinovemu meskaniu a zaplavam sa im cesta pretiahla az na 30 hodin.

La Paz

Nastastie nam vsetko vsetko vychadzalo podla planu a za 10 hodin sme vystupovali v La Paze. Nielen mesto ale aj my sme sa pomaly preberali a domace tetky si zacali po chodnikoch rozkladat svoje veci, ktore potom cely den predavali. Ponukali vsetko mozne od ovocia, cez zeleninu az po oblecenie a suveniry. Kedze sme mali na La Paz iba jeden den rychlo sme sa isli na hotel zbavit batoziny, trochu si oddychnut a vyrazili sme do ulic. Nasou prvou zastavkou bola kaviaren v centre mesta pri prezidentskom palaci na Plaza Murillo kde sme sa stretli s nasimi kamosmi z Uyuni a vyrazili na obhliadku mesta s nimi. Dozvedeli sme sa, ze La Paz je najkrajsi zhora tak sme sa nechali zaviezt taxikom k najblizsej zastavke lanovky, ktora krizuje cele mesto. Lanovka ma az 3 trasy (zelenu, zltu a cervenu). My sme sa najprv vyviezli zelenou az na uplny vrch El Alto. Cestou hore vidno rozdiely medzi jednotlivymi socialnymi vrstvami. V porovnani s Europou je to tu vsak presne naopak. Tu byvaju bohaci dole a ti najchudobnejsi su uplne hore ale zase s najlepsim vyhladom. Pohlad na La Paz zhora je fakt ohromujuci. Mesto ucupene v doline, obkolesene vysokymi horami odtial vyzera uplne inac. Lanovkou sme sa potom pustili naspat a kedze sa nam tato prehliadka zacala pacit, prestupili sme na zltu trasu a pokracovali lanovkou dalej do juznej casti mesta a potom zase naspat. Takto sme si obzreli mesto zo vsetkych stran. Od lanovky sme sa potom peso vracali do centra mesta so zastavkami na obed alebo proste len tak kde sa nam pacilo. Prechadzali sme znamou trhovou ulicou Sagarnaga, ktora je prepojena s trhom carodejnic a koncili sme na namesti San Francisco kde sme si obzreli kostol, dali si miestnu dobrotu Api, kukuricny drink so syrovou buchtou a to uz bola bodka za dnesnym dnom a rozlucka s Boliviou.

Naspat v Riu

Na nasej ceste nas uz cakala posledna zastavka nasho 3-tyzdnoveho putovania, ktorym bolo opat Rio de Janeiro s medzipristatim v bolivijskom Santa Cruze a brazilskom Sao Paole. Vsetko islo ako po masle, dokonca aj autobus z letiska v Riu do centra a vecer sme uz odpocivali v najzivsom meste Brazilie.

Druhy den sme sa rozhodli zacat hned mojou srdcovkou, ktorou bol slavny stadion Maracana. Futbalovym fanusikom ho netreba predstavovat ale pre tych co nevedia, je to asi najslavnejsi stadion na svete. Terajsia kapacita je okolo 100.000 ale ako spominala sprievodkyna, smutne finale MS 1950 medzi Braziliou a Uruguayom, ktore domaci prehrali 1:2 vraj sledovalo okolo 200.000 navstevnikov. Skor si vsak Maracanu asi pamatate z minulorocnych MS 2014 kde domaci opat vybuchli, tentoraz s Nemcami uz v semifinale 1:7. Je to nadherny stadion a ja mam taky ritual, ze si kazdy takyto skvost musim obist dookola cely peso aby som si ho obzrel zo vsetkych stran. Vonku sa uz tahal dlhy rad, v ktorom domaci cakali na listky na najblizsi zapas. Stadion nedavno presiel rozsiahlou rekonstrukciou a zvnutra je perfektne vybaveny. Pri prehliadke sa dostanete do press centra pre novinarov, aj do VIP lozi, dalej sa da prejst do satni kde vidite vsetky vymozenosti pre hracov a prehliadka sa konci na samotnom travniku kde sa este da aj posediet na striedacke. Jednoducho sportovy zazitok...

Kedze bolo aj dnes poriadne horuco, poobede som sa rozhodol ist na plaz ale tentoraz nie na Copacabanu ale na Ipanemu. Ipanema je o trochu mensia ako jej slavnejsia sestra Copacabana ale pre zmenu je zase fotogenickejsia s mnozstvom paliem a kopcov v pozadi. Plaze su nabite a je na nich od rana do vecera veselo. Brazilcania ich miluju a robia na nich uplne vsetko. Okrem futbalu a volejbalu, ktory tu mastia uplne vsade je tu mnoho stankov s obcerstvenim, masaze, suveniry, informacne centra atd. Sadol som si do vyhriateho piesku a nechal sa unasat touto dobrou energiou mora, vetra, hudby a spevu.

Na dalsi den sa nam zaziadalo dozvediet sa aj trochu viac o tom okolo coho chodime a co vidime. Vybrali sme sa teda na organizovanu obhliadku mesta. Zacinali sme v centre mesta pri zastavke mesta Carioca. Nasou prvou zastavkou bola najstarsia a najznamejsia cukraren v Riu Confeitaria Colombo, ktora hostila mnoho znamych politikov, hercov a spisovatelov. Odtial sme potom pokracovali ku staremu kralovskemu palacu. Bola to velmi jednoducha budova, ktora ani zdaleka nepripominala kralovsky palac. Dalej sme pokracovali k namestiu s mestskou radnicou a pekne vyzdobenym narodnym divadlom. Dalsou zastavkou bola bohemska stvrt Santa Teresa, plna obchodov a restauracii kde sa uz na vecerny koncert chystalo podium. Ako nam povedala sprievodkyna Santa Teresa je hlavnym centrom zabavy kde to v noci poriadne zije a je tu vyrovnany mix turistov k domacim. Takze ak sa niekedy vyberiete do Ria a budete to chciet vecer roztocit, urcite zavitajte so Santa Teresy... Nedaleko bola este jedna znama zastavka, ktorou su cervene Selaronove schody. Vsetkymi farbami hyriace schody su znamym dielom Jorgeho Selarona, ktory si nimi chcel skraslit okolie kde byval a tak zacal do schodov vkladat jednu dlazdicu po druhej. Ked sa o tomto dozvedeli ostatni ludia, zacali mu posielat dlazdice z celeho sveta a tak vzniklo toto unikatne dielo. Po tomto uz nasledoval obed kde sme vyskusali brazilske narodne jedlo Feijoada co je vlastne bravcove maso s ciernou fazulou, ryzou, slaninou a maniokovou mukou. Nezvycajne ale chutilo to dobre. Po takomto vydatnom obede sme sa rozlucili a kazdy uz pokracoval svojou cestou. Vybrali sme sa naspat smerom k metru a po ceste sme minali jeden znamy kostol, ktory je v tvare obrovskej pyramidy. Je to katedrala Saint Sebastian s uctyhodnou vyskou okolo 100m. Navrat na hotel, trochu oddychu a hura na plaz...

Nadisiel posledny den nasho pobytu nielen v Riu ale celkovo v Juznej Amerike. Kedze nas spiatocny let bol az neskoro vecer, mali sme pred sebou este cely den. Na zaver sme si nechali samozrejme to najlepsie, navstevu znamej hory Corcovado s dominantou mesta - sochou Krista Spasitela. Kratky presun autobusom a boli sme na startovacej zastavke cervenej elektricky, ktora vyvaza turistov na Corcovado. Cesta strmo hore trva asi 15 minut a kedze je o tuto atrakciu obrovsky zaujem, je dobre si kupit listky aspon den dopredu. Nacasovanie nam vyslo uplne idealne kedze prave zacinali Velkonocne sviatky. Samotna socha uz pri prichode ohuri svojou velkostou a ocari svojou jednoduchostou. To co z nej vyzaruje sa tazko opisuje ale mozme len suhlasit s tvrdenim, ze je to majstrovsky kusok socharstva. Clovek si pod rozpazenym Kristom pripada uplne maly a mam taky pocit, ze to asi aj bolo zamerom jeho tvorcu Maximiliena Paula Landowskeho. Na Corcovade su najlepsie 2 veci. Prvou je samozrejme uz spominana socha a tou druhou je absolutne najlepsi a najkrajsi vyhlad na mesto aky som kedy videl. Dlhe roky u mna viedol vyhlad z Karlovho mosta na Hradcany a z Vauxhall bridge na London Eye ale Corcovado uplne hravo schova Prahu aj s Londynom do vrecka. Uz pri vystupe hore popri podstavci pod sochou, v ktorej je mala kaplnka sa po lavej strane v dialke vynima slavny stadion Maracana, dalej pokracuje uplne fantasticky vyhlad na Cukrovu homolu s Morro de Urca a zakoncuju to paradne plaze Copacabana s Ipanemou. Co k tomu dodat? Ak sa tam niekedy vyberiete, vyhradte si dost casu na prehliadku Corcovada aby ste sa vedeli dosyta vynadivat na toto nadherne mesto, na ktore z vysky bezpecne dohliada Kristus s roztvorenou narucou.

Po tejto ceresnicke na torte nam uz neostavalo vela casu ale rozhodli sme sa, ze si este naposledy pojdeme zaplavat a rozlucit sa s Copacabanou. Teplomer ukazoval vyse 30'C takze idealna teplota na schladenie sa v mori. More sa s nami lucilo vo velkom style kedze boli dost velke vlny a ako som si len tak blbol parkrat so mnou pekne vyzametali dno. Zopar neplanovanych salt pod vodou ma dost vystavilo a prijemne unaveny som sa pobral na odchod. Musime priznat, ze sa nam veru tazko odchadzalo z takehoto prostredia a nase posledne pohlady smerovali smerom k najvyssiemu sefovi na hore Corcovado, ktory si lepsie miesto ako je Rio ani nemohol vybrat...

Co dodat na zaver? Tento vylet po Juznej Amerike nam vela dal a v mnohych veciach aj otvoril oci. Z mnozstva krajin, ktore su na tomto nadhernom kontinente sa nam podarilo precestovat dovolim si tvrdit tie najkrajsie i ked je mi jasne, ze su tu mozno aj krajsie miesta. Kazdopadne to bol opat jeden splneny cestovatelsky sen, ktory by som odporucil zazit kazdemu kto mal tolko trpezlivosti a prepracoval sa az k tymto zaverecnym riadkom. Pravdou je, ze mozno sme sa namiesto tohto vyletu mohli vyvalovat niekde na Maledivach na plazi ale co by sme tam napokon robili... Myslim, ze by sme sa tam zblaznili od nudy takze ani na okamih by sme nemenili a zhodli sme sa na tom, ze tento vylet pravom radime na nase doterajsie cestovatelske prve miesto.

Nevieme sa dockat dna kedy ho nieco prekona...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?